Dlhé týždne som o tejto knihe nečítala nič iné, len samé chválospevy. Nikto nekritizoval. Nikto netvrdil, že sa to neoplatilo prečítať. Vzbudilo to vo mne nevídanú vlnu zvedavosti, o akú úžasnú knižku to môže ísť, keď ju všetci tak milujú. A tak som pozbierala všetky svoje eurá a kúpila som si ju. Musela som.
Desať minút po dokončení knihy
Stále si za tým stojím. Prebehlo už niekoľko dní a nocí, no ja sa ešte stále nedokážem vyjadriť lepšie. Táto kniha má v sebe toľko vecí - či už vyslovených alebo nevyslovených - , že mi proste nestačil ani týždeň na to, aby som sa pozbierala. Toto nie je žiadne povrchné dielo, ktoré človek prečíta, usmeje sa a odloží knihu na poličku s tým, že "No, bola celkom dobrá." Tento príbeh ma núti uvažovať nie len o tom, čo sa stalo v údajne vymyslenej historke Johna Greena, ale aj o vlastnom živote, o vlastných hodnotách, pretože pocit dychu smrti na mojom krku, ktorú som nadobudla pri čítaní, sa ešte stále nevytratil a núti ma premýšľať o svojich hodnotách a o problémoch, ktoré sa mi zdali také obrovské. Len sa na chvíľu zamyslime: dajú sa porovnať katastrofy v živote Graceinej priateľky Kaitlyn, s katastrofami, ktoré zažívala Grace? Myslím tým, ľudia tam vonku umierajú a my sa tu zožierame kvôli absolútnym hlúpostiam. Akú to má cenu?
Človek nepredpokladá, že niekde tam vonku žije akýsi John Green, ktorý dokáže napísať príbeh, ktorý ho tak ľahko dostane na kolená. Svojou trpkosťou, svojím humorom, svojou vážnosťou a skutočnosťou, ktorá je ukrytá za každým jedným riadkom, pretože aj keď je na začiatku knihy jasne napísané, že príbeh nie je reálny, ktohovie? Ako môže akýsi John Green vedieť, či postavy jeho príbehu neexistujú aj v skutočnom živote? Či sa práve v tomto momente nepasujú so svojím krutým osudom a či sa nepokúšajú využiť každú hodinu, každú minútu a každú sekundu, ktorá im zostáva do konca?
Budem sa musieť opakovať, ale táto kniha vás proste zabije a ak si myslíte, že na to nie ste pripravení, NEČÍTAJTE TO. Aj keď...Objavuje sa otázka, či nejaká účinná príprava vlastne existuje. Aj ja som sa snažila ako-tak obrniť, ale kým má človek aspoň za polievkovú lyžicu citov, Na vine sú hviezdy ho rozdriape na márne kúsky.
Musím uznať, že príbeh zo mňa dokázal vyžmýkať takmer všetky možné emócie: šťastie (Hazel+Augustus), smútok (smrť), nenávisť a pohoršenie (Peter Van Houten, ktorý obyčajným starým pijanom), nádej (polepšený Peter Van Houten)...Je to proste jazda, ktorá sa pre niekoho skončí tragicky. A pre čitateľa sa končí slzami.
Ehm, 5 hviezdičiek nie je moje skutočné hodnotenie. Aby ste ho získali, vypočítajte si: 5x999999999999999999999. TO je moje hodnotenie.














