Wild Cards

Názov: Wild Cards

Autor: Simone Elkeles

Žáner: YA, contemporary, insta-love

Vyjde v preklade: nechystá sa(dúfam)

Anotácia:

Potom, čo bol vyhodený z internátnej školy, nemá Derek Fitzpatrick inú možnosť ako žiť so svojou nevlastnou matkou, zatiaľ čo je jeho otec nasadený v armáde. Veci rýchlo prejdú od desiatich k piatim, keď zistí, že ich matka plánuje presťahovať späť do svojho rodného domova v Illinois. Derek ráta dni, kým sa môže osamostatniť, a posledná vec, ktorú potrebuje, je, aby sa zaplietol do rodinnej drámy niekoho iného.

Ashtyn Parker vie naisto jednu vec - ľudia, na ktorých vám záleží, vás opúšťajú bez toho, aby sa obzreli. Futbalové štipendium by jej konečne malo dať šancu odísť. Preto dáva všetko do výhry štátneho šampionátu, až kým ju jej priateľ a quarterbacková hviezda nezradí a nepridá sa ku konkurenčnému tímu. Ashtyn potrebuje nový plán, ale to vyžaduje dôverovať Derekovi - niekomu, koho sotva pozná, niekomu, kto sa narodil, aby porušoval pravidlá. Je ochotná dať svoje srdce na dlaň, aby sa pokúsila všetko vyhrať?

***

Dlho som rozmýšľala, či mám na túto knihu napísať recenziu - dlho ako, že som knihu čítala ešte vo februári. Ale nakoniec som sa rozhodla, že áno, aj keď netuším, čo by som vám o nej mohla porozprávať, lebo je to kopa klišé. Neviem, čo bolo horšie, toto alebo Wait for You. No aspoň u Armentroutky to nie je nič nezvyčajné. Nezmohla som sa ani na gif recenziu a teraz je už neskoro, lebo som už väčšinu vecí, chvalabohu, zabudla. Ale aj tak bude táto recenzia trošku odlišná.

Môj vzťah k autorke?

Simone Elkeles sa po prečítaní Perfect Chemistry stala mojou obľúbenou autorkou. Potom som zhltla ďalšie dva diely tejto série, Rules of Attraction(môj obľúbený diel) a Chain Reaction(ten ma už až tak nebavil, lebo to už bolo otrepané) a potom som si zamilovala jej dvojdielnu sériu Paradise. Bolo jasné, že si jej pripravovanú knihu s názvom Wild Cards nemôžem nechať ujsť. Pred vydaním sa na YouTube objavili aj 4 cca. 10 minútové diely akoby reality show o postavách, ktorých dej sa odohrával tesne pred udalosťami v knižke a to boli akoby trailery na ňu. Mala som veľké očakávania. Po prečítaní som však ostala sklamaná.

Ak máte Simone a jej série Perfect Chemistry a Paradise radi, a chceli by ste zostať v tej domnienke, že autorka proste nemôže napísať zlú knihu, tejto sa oblúkom vyhýbajte. Pretože je to ukážkový príklad, ako nepísať.

Námet?

Nápad mal potenciál, ale čo z toho vzniklo, ma len otravovalo. Je jedna vec, ak vie niekto napísať klišé príbeh tak, aby vám to bolo absolútne jedno(Abbi Glines), ale ak to nakoniec dopadne ako trápna paródia, je vec druhá. Možno mala autorka len zlé obdobie, keď sa nič nedarí a možno bude jej ďalšia kniha zase skvelá. Ak budem predstierať, že to napísala ako svoj debut nejaká iná autorka iba s rovnakým menom, bolo by to v pohode. Povedala by som, že nie je vypísaná a časom sa zlepší. Ale tu to bolo, akoby sa Simone vyvíjala naspäť(ak sa to dá takto povedať). Bolo tu na môj vkus príliš veľa otrepaných fráz.

Príbeh a hlavné postavy?

Nebudem vám tu rozprávať o deji, ani po mesiacoch na to nemám silu a som rada, že som už veľa vecí zabudla. Ale poviem vám jedno, pozrite sa na obálku. Čo tam vidíte? Teraz myslím tú spodnú časť. Podľa anotácie by ste si mysleli, že aj napriek romanci sa budeme dosť venovať aj futbalu. Omyl. Žiadny zápas tam nebol, len niekoľko tréningov a koniec. Pretože je leto a prázdniny a vtedy je predsa každý na dovolenke. A ževraj je Derek badboy. Hahahaha. Vtipné, vážne. Naozaj dobrý vtip. Ale niečo mi asi ušlo. Tu sa len tvrdí, že je Derek badboy(on si to o sebe myslí) a že je Ashtyn super-úžasná vo futbale, ale nemáme žiadny dôkaz. 

Niekto vo svojej recenzii zmienil, že Derek oznámi nám, čitateľom, že je medzi ním a Ashtyn napätie už na 27. strane, aj keď by tam napätie nevedel vystopovať ani Sherlock. Nedalo mi a musela som vám to sem dať. Tuto:

“Tell me, then. What does it take to get your attention?” I ask, amused.

“Wouldn’t you like to know.”

Yeah. And I have a feeling I’m gonna find out real soon. I can tell Ashtyn is a girl who plays by her own rules and refuses to acknowledge that there’s some kind of electricity flying between us. The more she protests, the more I know I’ve gotten under her skin. I’m about to say some cocky comment until Falkor groans, then stretches out and starts lapping away at his balls. “Your dog has issues.”

“We all have issues.” She stares me straight in the eye. “But don’t try to figure me out or get into my business.”

“Ashtyn, the last thing I’m gonna do while I’m here is get into your precious business. Or your issues, whatever they are.”

NA 27. STRANE!

A namiesto toho, aby sa autorka venovala problémom, ktoré má Ashtyn kvôli tomu, že je kapitánka mužstva, sa na to vyprdla a venovala sa tomu len raz za čas. Celé bolo len o tom, ako dať Dereka a Ashtyn dokopy.

Romantika?

Väčšia chémia je medzi mnou a komárom, ktorý mi chce vysať krv preto, aby prežil. Lebo to má oproti tejto knihe aspoň nejaký význam. Oddelene boli postavy celkom znesiteľné, no ploché, ale spolu? Ech. Bola som z ich frustrujúceho vzťahu akurát tak zmätená. Stále jeden druhého nenávideli, hoci si po pár sekundách pomysleli, ako ich ten druhý priťahuje a nevedia naňho prestať myslieť. A ten koniec bol navyše príliš urýchlený(niežeby som nebola rada, že je koniec) a neznesiteľne uslintaný.

A čo vedľajšie postavy?

V tých videách, o ktorých som sa vám vyššie zmieňovala, sme mali možnosť vidieť vedľajšie postavy a ako sa správajú. Ashtynin frajer Landon bol taký stupídny aj v knihe. No zapáčili sa mi Ashtynini spoluhráči, na ktorých som sa tešila v knihe, pretože vyzerali ako fajn kamoši a nechovali sa k Ashtyn ako dementi. Okrem pár scén s nimi tam ale nebolo nič zaujímavé. Nič. Nada. Autorka sa scénami s nimi akoby vyhýbala. Veď sa tam venovalo viac psovi, než im!

Ale u Simone je vždy isté jedno: časom sa tu objaví nejaká staršia pani, ktorá hlavným postavám pomáha ako nejaká dobrá víla. Zatiaľ to tak bolo v každej knihe, ktorú som od nej čítala, a tu to nebolo inak.

Verdikt?

Od tohto príbehu som čakala oveľa, oveľa viac. Na začiatku to bolo celkom sľubné. Bolo tam aj zopár vtipných scén, na ktorých sa dá zasmiať, ale inak...ee. Slabé, slabé, slabé. Ak ste sa so Simoninými knihami ešte nestretli, vyššie zmienené série vám odporúčam. Len túto nie. No ak chcete, môžete, ja vám nebránim. Možno sa vám to nakoniec aj bude páčiť. Ale u mňa to nefungovalo. Rýchlo sem dám 2 a pol hviezdičky, než si to rozmyslím. Pri Wild Cards mi odumrelo príliš veľa nervových buniek.

Maybe Someday

Názov: Maybe Someday

Autor: Colleen Hoover

Žáner: NA, contemporary

Vyjde v preklade:

zatiaľ sa nechystá

Anotácia:

Vo svojich dvadsiatich dvoch rokoch mala ambiciózna Sydney Blake perfektný život: je na vysokej, má stálu prácu, úžasného priateľa Huntera a skvelú spolubývajúcu, kamarátku Tori. Ale všetko sa zmení vo chvíli, keď zistí, že ju Hunter podvádza s Tori - a musí sa rozhodnúť, čo bude robiť ďalej.

Sydney zaujal záhadný sused, Ridge Lawson. Nemôže z neho spustiť oči a nemôže prestať počúvať, ako každý deň hrá na balkóne na gitaru. V jeho hudbe cíti harmóniu a chvenie. A je tu niečo, čo ani Ridge nemôže ignorovať: vyzerá to tak, že konečne našiel svoju múzu. Keď sa ich stretnutie stalo nevyhnutným, obaja čoskoro zistia, že sa navzájom potrebujú v mnohých ohľadoch...

***

Moja úplne prvá kniha od Colleen Hoover bola Beznádejná, ktorá u nás vyšla v januári. A hoci to nebolo práve ono, anotácia skoro všetko zhrnula, ten zvyšok som si domyslela sama, aj tak si ma kniha získala(lebo keď sa na to pozriem takto, tak ak sa do knihy pustím bez prečítania anotácie, tak mi trvá dlhšie tie veci uhádnuť) a Colleen sa zaradila medzi moje obľúbené autorky. Nevedela som sa dočkať, kým si od nej neprečítam niečo ďalšie. A tým sa stalo Maybe Someday, stand-alone kniha, ktorá vyšla len tento mesiac, presnejšie osemnásteho.

A ak som tvrdila, že si ma Beznádejná získala aj napriek tomu, že som dopredu vedela celú zápletku, tak pri Maybe Someday som bola očarená od prvého momentu a veľmi som netušila, čo mám čakať(pretože tentoraz mi anotácia povedala len to, čo sa udialo v podstate hneď v prológu a prvých kapitolách). Bolo to stokrát lepšie a prepracovanejšie, než jej predošlá kniha. Aj keď to nebolo také srdcervúce, bolo to blízko. A k tomu tie skladby, ktoré tentoraz nemusíme len čítať(a premýšľať, ako vôbec znejú), ale môžeme si ich vypočuť! Autorka si na nich dala záležať a priviedla si na pomoc speváka Griffina Petersona, ktorý je mimochodom na originálnej obálke jej knihy Losing Hope. 

Príbeh dostávame z dvoch uhlov pohľadov - Sydney a Ridgea. Sydney práve zistila, že ju priateľ podvádza s jej najlepšou kamarátkou, k tomu stratila prácu a už nemá kde bývať. S tým jej pomôže Ridge, ktorého ani veľmi nepozná - len ho zvykla počúvať, ako hrá na gitare na svojom balkóne. Ten mal doteraz pisateľský blok, ale vyzerá to tak, že Sydney to vyriešila a stala sa jeho múzou. Spolu začnú písať texty pre jeho skupinu a na oplátku má Sydney strechu nad hlavou. Ich priateľstvo sa začína prehlbovať, no Ridge má pevný vzťah a Sydney jeho priateľke nechce urobiť to, čo jej vyviedla vlastná kamarátka...

You say it’s wrong, but it feels right

You cut me loose, then hold on tight

Words unfinished, like our song

Možno si teraz poviete: Už zase tá geometria? Milostný trojuholník už nieee! Ale o tomto trojuholníku budete chcieť čítať. Pretože ho Colleen zvládla naozaj skvele. K tomu sa to aj trošku prehodí - pomer je jeden chalan ku dvom babám. Už kvôli tomu by ste mali byť zvedaví, ako sa to vyvíja. Nie je to láska na prvý pohľad, nenechajú všetko tak a nesľubujú si večnú lásku. Ridge svoju priateľku miluje a nechce ju opustiť a Sydney jej tiež nechce zlomiť srdce. No popri písaní pesničiek sa im držať od seba stáva stále ťažším a ťažším.

Nothing good can come this way

Lines are drawn, but then they fade

For her I bend, for you I break

Sydney je hlavná hrdinka, ktorá sa mi páčila už od začiatku. Bola rozumná a stála nohami pevne na zemi. Ridge  je naozaj talentovaným hudobníkom aj napriek svojmu hendikepu. Je to taký typ chalana, ktorého si čitateľky proste obľúbia. Ako som sa už zmienila, hlavným elementom knihy bola hudba. Práve tá spojila týchto dvoch. A ja hudbu milujem, hoci neviem hrať na žiadnom hudobnom nástroji.

Postavy boli všetky uveriteľné. Hlavné, aj tie vedľajšie som si všetky zamilovala - okrem Huntera a Tori samozrejme. Dokonca ani Ridgeovu priateľku nemôžete nenávidieť a želať si, aby sa proste rozišli. Pretože to je nemožné, aj keď si akokoľvek prajete, aby sa dali dokopy so Sydney. No nie je to také ľahké, akoby sa na prvý pohľad zdalo.

Príbeh je plný emócií a ak ste čítali niektorú z Colleeniných kníh a aspoň trochu sa vám páčila, tak si nemôžete nechať ujsť ani Maybe Someday, ktorú ani neviem porovnať s inou, až taká je výnimočná. Určite si ju zamilujete. Skladby sú úžasné, dej originálny, postavy skvelé a preto sa knižka určite zaraďuje medzi tie najlepšie, ktoré som tento rok čítala. 

J. A. Redmerská - Radšej nikdy

Camryn Bennettovú osud facká z mnohých strán: brata má vo väzení, rodičia sa jej rozviedli a človek, ktorého milovala najviac na svete, tragicky zahynul. Ďalšiu facku jej udelí najlepšia kamarátka, ktorá ju krivo obviní, že jej chce prebrať priateľa. Camryn vie, že v takomto živote nemôže ďalej pokračovať a tak sa rozhodne utiecť z domova a vydať sa na cestu naprieč Amerikou. A tam stretá JEHO.

***

Predstavujem vám knihu, ktorú svet miluje. Ak sa mrknete na jej hodnotenia na Goodreads, uvidíte priemerné hodnotenie 4,40. Neuveriteľných 65% čitateľov udelilo tejto knižke 5 hviezdičiek, čo je podľa mňa skutočný úspech. Človeku to našepkáva, že nejde len o takú hocijakú knihu, nestáva sa predsa tak často, aby sa také množstvo ľudí zhodlo na takomto hodnotení. A práve to ma zlákalo. Vravela som si, že ak sa to páčilo toľkým čitateľom, prečo by sa to nemalo páčiť mne? Svetový bestseller? Som si istá, že ho tiež budem zbožňovať. A...nestalo sa.

Do tejto knižky som sa púšťala s ohromnou radosťou, ktorá časom úplne vybledla. Camryn síce nebola moja najobľúbenejšia knižná postava všetkých čias, no nemala som s ňou žiadne výraznejšie problémy. A Andrew...ó, áno, Andrew je typ, do ktorého sa čitateľ/ka musí zamilovať, pretože v autorkinej hlave vznikol pravdepodobne len kvôli tomuto. Je úžasný a čo všetci milujeme, má vlastných démonov a tajomstvo (ktoré sa dozvieme až keď sa kniha chýli ku koncu - k tomuto sa ešte dostanem), čo ho robí realistickým. O Camryn toto povedať nemôžem. Je typicky tou postavou, ktorá má doslova všetky problémy sveta, ktorú každý opúšťa, ktorá trpí...no dovoľujem si povedať, že treba vedieť, kedy v týchto veciach prestať. Autorka to nevedela. A tak jej vytvorila kríž, ktorý je jednoducho...priťažký.

Samotný príbeh bol dobrý. Počiatočný nápad cestovať naprieč Amerikou bol taký akurát, no autorka si musela uvedomiť, že sa s ním ďaleko nedostane. Stalo sa, čo asi každý očakával, Andrew a Cam sa do seba pomaly zamilovali (podľa mňa to nie je spoiler, veď čo iného by sa už len preboha mohlo stať?). A takto sme sa dostali do polovice knihy, možno aj ďalej, keď z razu prišlo niečo, čo ma úprimne takmer vyhodilo zo stoličky.  

Zrejme len nie som dosť dobre informovaná, no nemala som ani páru o tom, cez aké scény sa budem musieť v tejto knižke dostať. Poviem vám len toľko, že keď som ju dočítala, začala som sa úprimne modliť, aby ju nechcela prečítať aj moja mama, inak by som tú knihu asi musela vlastnoručne zapáliť. Chápete, človek sa pustí do úplne normálneho, nevinne vyzerajúceho príbehu a potom tam nájde scény, ktoré: 1. tam vôbec, ale vôbec nemajú čo hľadať; 2. sú úplne zbytočné. Dobre, možno tam autorka chcela vsunúť aj niečo pre starších čitateľov, no spôsob, akým tam doslova vtlačila tú jednu konkrétnu scénu, bola podľa mňa zbytočne násilná.

Takto som sa s určitou dávkou znechutenia dostala až ku koncu, ktorý bol...no, nečakaný. Doslova som mala pocit, ako keby to bol taký ten last minute nápad. Predstavila som si Redmerskú, ako si sedí niekde za počítačom, popíja kávu a rozmýšľa, akoby len zakončila svoj príbeh. A vtedy ju BUM! osvieti tento nie práve geniálny nápad, že tam bachne koniec, ktorý akože zatrasie celým svetom. Hm, nezatriasol. Aspoň mojím svetom určite nie.

Aby som nevymenúvala len tie zlé veci, musím spomenúť jednu, ktorá bola špičková. Pesničky. Človek nečíta každý deň knihu, kde postavy počúvajú nejakú konkrétnu hudbu, teda aspoň nebýva vymenovaná. No tu sa mi neuveriteľne páčilo, že som vždy vedela, čo Cam s Andrewom počúvajú. A je to parádny soundtrack, aspoň pre tých, ktorým sa takáto hudba páči. Vypočuť si ho môžete TU. 

Nakoniec by som chcela povedať, že touto recenziou som samozrejme nikoho nechcela od knižky odradiť, ak vás niečím zaujala a chcete si ju prečítať, tak si ju prečítajte, je predsa len viac pravdepodobné, že budete patriť k tým 65%, ktorým sa príbeh neskutočne páčil. 

K hodnoteniu len toľko, že samotnej knižke dávam 3,5*, no ten soundtrack si tú pol hviezdičku zaslúži. :D 

Moře klidu

Názov: The Sea of Tranquility

Autor: Katja Millay

Žáner: contemporary NA, stand-alone 

Vyjde v preklade: vyšlo v čj

Anotácia:

Osamělý kluk. Citově křehká holka. A zázračná síla druhých šancí.

Dva a půl roku. Tolik času uplynulo od té hrozné tragédie. Po ní už nic nebylo jako dřív. I z Nastyi Kashnikové zbyl jen stín holky, kterou byla před tím. Teď je rozhodnuta nechat temnou minulost za sebou a držet si všechny lidi pěkně daleko od těla. Tenhle úmysl jí ale vydrží jen do chvíle, kdy se potká s Joshem Bennettem. Je osamělý stejně jako ona. A neuvěřitelně přitažlivý.

Joshův příběh zná kdekdo: všichni lidé, které miloval, zmizeli z jeho života. Teď má sedmnáct roků a zůstal úplně sám. A když je vaše jméno synonymem pro smrt, lidi se s vámi moc nebaví. Až na Nastyu. Ta se naopak Joshe drží jako klíště a postupně se stává součástí každé stránky jeho života.

Táhne je to k sobě, jiskří to mezi nimi stále silněji. Ale zároveň se Josh začíná zamýšlet nad tím, jestli se někdy dozví všechna tajemství, která před ním Nastya skrývá. A vlastně ani sám neví, jestli se je dozvědět chce.

***

Prišiel nový rok a po dlhom rozhodovaní som si ako svoju prvú knihu vybrala Moře klidu od Katji Millay. Samé 5* hodnotenia, tak som si to nemohla nechať ujsť. (Lepšia voľba to ani nemohla byť. Len mi trošku trvalo napísať recenziu. Podarilo sa mi ju načmárať počas suplovanej hodiny angličtiny, keďže som so sebou nemala žiadnu knihu).

Príbeh sledujeme z dvoch uhlov pohľadov - Nastyi a Josha. Ani jeden z nich nemal na ružiach ustlané. Nastya po strašnej nehode prestala hovoriť a každého sa stráni. Dva roky po tom sa presťahovala ku svojej tete, aby mohla začať odznova. Tu stretne Josha.
Josh = smrť, teda, to si myslia ľudia na ich škole. Pretože každý, koho mal rád, zomrel. A týmto dvom sa skrížili cesty, ale nie tak, ako vo zvyčajných knihách takéhoto typu, nebol tam ten tradičný klišéovitý spôsob zamiloval/a-som-sa-do-teba-hneď-ako-som-ťa-uvidel/a-si-taký/á-dokonalý/á-že-bez-teba-nemôžem-žiť, ktorý nám ide na nervy vždy, keď naň narazíme. Vzťah medzi nimi sa vyvíjal pomaly.

Nenávidím svoji levou ruku. Nesnáším už jenom to, že se na ni musím dívat. Nenávidím, jak sebou cuká a třese se a připomíná mi, že moje já je pryč. Ale i tak se na ni pořád dívám, protože mi připomíná, že toho kluka, co mi všechno vzal, jednou najdu. Zabiju ho za to, že zabil mě, a zabiju ho schválně levou rukou.

Nastyu som zo začiatku veľmi nechápala - nosila strašne krátke mini-sukne, kilo make-upu a topánky s takými vysokými podpätkami, v ktorých sa div že nezabila a s nikým - vôbec nikým - sa nerozprávala. Ale postupne som jej začala rozumieť a aj som si ju obľúbila. Nikto by nezostal rovnaký po tom, čo sa stalo jej. Ale to sa nedozvieme hneď na začiatku. A vás budú žrať otázky o tom, čo sa s ňou dočerta stalo, že je takáto. Ale ona nie je jediná, ktorá niečo skrýva. Aj Josh má svoje tajomstvá.

Celý dej sa sústredí na Nastyu a Josha, ale aj vedľajšie postavy sú dobré. Hlavne Drew, ktorý mi na začiatku tak trochu liezol na nervy, ale ku koncu som si ho obľúbila. Všetky postavy sú vyobrazené tak reálne, ako to len Katja Millay dokázala, a podarilo sa jej to na výbornú.

Keďže každý, kto Moře klidu čítal, to vychvaľoval, bola som zvedavá, ako kniha dopadne u mňa. Ľudia neklamali. Je proste úžasná. Nikdy neviete, čo sa stane na ďalšej strane. Je to taká kniha, ktorú keď o tretej ráno dočítate a dáte si ju na poličku, budete na ňu zízať a prehrávať si ju v hlave ďalšiu hodinu. A ak sa vám podarí zaspať, po prebudení na ňu budete zase myslieť. Normálne si vyčítam, prečo som si ju neprečítala už skôr v angličtine, ale na druhej strane, prvá prečítaná kniha v roku by mala byť výnimočná a táto rozhodne je. Len ma po dlhšom čítaní boleli oči z tých malých písmen, ale nesťažujem sa ;)

Ak tento príbeh ešte nemáte za sebou, tak hor sa do toho, inak si vás nájdem :D Ak máte strach z knihy ako vyšlej z kopírky, nebojte sa, naozaj stojí za to ako by to tu už každému nebolo jasné. :)

Reakcia po dočítaní knihy:

Pravda o večnosti gif recenzia

Názov: The Truth About Forever

Autor: Sarah Dessen

 Žáner: YA, contemporary

Vyjde v preklade: zatiaľ iba v slovenčine

Anotácia:

Macy mala pred sebou celé leto, no takmer všetok čas mala stráviť bez svojho priateľa Jasona nudnou prácou v knižnici a učením sa na skúšky. Ale niekedy sa udejú aj neočakávané veci – ako napríklad stretnutie s Wesom a jeho zábavnou partiou priateľov. Alebo projekt jej sestry na renováciu zanedbaného plážového domu, ktorý v nej a v jej matke prebúdza hlboko pochované spomienky na bolestnú stratu Macinho otca. No občas sa to všetko dokáže aj poriadne zamotať. Keď Macy stretne niekoho ako je Wes – chalana s minulosťou a udivujúcim umeleckým talentom – jej život už nie je ako predtým. A tak začína uvažovať o tom, či je naozaj lepšie ostať uzavretá, tak ako si až doposiaľ myslela, alebo sa odhodlať vyjsť zo svojej ulity...

***

Moja reakcia hneď po dočítaní:
PREČO TO NEMÁ VIAC STRÁN?!

*372 strán jej nestačí*

~~~

Najprv som chcela urobiť normálnu recenziu, ale popri čítaní som sa rozhodla urobiť gif recenziu - a vy ich máte aj tak radi nie? :D
Poďme na to pekne poporiadku.

Keď som začala čítať knihu

Moje nič netušiace ja si myslelo, že to bude len také to obyčajné contemporary, aké bývajú - s úplne obyčajným dievčaťom a úžasným chalanom s minulosťou, ktorá ho neskôr dostihne. Ale ako strašne som a mýlila. Sarah Dessen je vážne úžasná autorka, dokonca ani nejaké tie klišé momenty som nebrala ako klišé. 

Kniha vám dokonale povie, že v živote neexistuje nič také ako "dokonalosť". Postavy sú skvelé(Kristy dostatočne uletená), všetky mi prirástli k srdcu okrem troch exemplárov, pri ktorých si myslím, že ich aj tak nikto nemá rád :D 

Ak chcete dobrú knihu, kde sa neriešia hlúpe milostné problémy hrdinky, ktorej najväčší problém je, ktorého nápadníka si vybrať spomedzi 1280ich uchádzačov, a majú aj hlbšiu myšlienku, než len vyberanie medzi ružovým alebo červeným rúžom, tak ste natrafili na správnu knihu. Príbeh je uveriteľný, má v sebe hlboké myšlienky a ak sa doň ponoríte, nevynoríte sa, kým ho nemáte dočítaný a potom začnete rozmýšľať, či nepretočiť zase na prvú stranu a začať odznova.

Bola to moja úplne prvá kniha od tejto autorky a určite sa teším aj na jej ďalšie diela, pretože táto bola vynikajúca, aj keď sa v preklade miestami objavia preklepy, ale dajú sa ľahko prehliadnuť, pretože radšej budete venovať pozornosť príbehu, než sa pozastavovať nad maličkosťami :)

Postavy:

Macy predtým

Macy potom

Jason(ktorého v anotácii premenovali na Jamesona, čo mi v tomto prípade vôbec nevadí)

Jason a Macy a ich "vzťah"

Celý Wish catering

Wes predtým *veľmi sa mi pozdáva*

Wes potom

Umenie(ak viete na čo myslím)

Keď sa všetko potentovalo

A ešte sa to zhoršilo

Ďalšie reakcie počas knihy:

Koniec

Za knižku ďakujem spoločnosti Albatros Media. Pravdu o večnosti môžete zakúpiť napríklad TU.

Bully gif recenzia

Názov: Bully

Autor: Penelope Douglas

 Žáner: NA, contemporary,

Diel v sérii: 1.(ale ostatné časti majú iných hrdinov)

Vyjde v preklade: zatiaľ sa to neplánuje

Anotácia:

Volám sa Tate. Ale on ma tak aj tak nevolá. Nikdy by na mňa nepoukazoval tak neformálne, ak by na mňa vôbec poukazoval.

Sme susedia a raz sme boli najlepšími priateľmi. Ale potom, raz v lete, sa mi otočil chrbtom a urobil si svojím poslaním ničiť mi život pri každej príležitosti, ktorá sa mu naskytne. Počas strednej školy som bola ponižovaná, ohováraná a nemala som žiadnych kamarátov. Ako čas plynul, jeho žarty a klamstvá sa stávali viac a viac sadistickejšími a išla som sa potrhať, aby som sa pred ním skryla. Bála som sa, čo bolo za každým rohom a za každými dverami.

Tak som odišla.

Strávila som rok štúdia v zahraničí a kúpala som sa v slobode života bez Jareda. Teraz som späť, aby som dokončila strednú školu a navždy odtiaľto vypadla. Dúfam, že po roku pauzy sa cez to už dostal a zabudol na mňa.

Ale aj keby sa nezmenil, ja som sa zmenila. Nemám záujem sa mu vyhýbať, alebo odvracať tvár. Postavíme sa tvárou v tvár, pretože ani jeden z nás nebude chcieť ustúpiť.

***
Mala som v pláne si pozrieť film Malavita(Mafiánovci), ale nejako som skončila tu píšuc gif recenziu na Bully. Trošku som si musela osviežiť pamäť :D Čítala som to ešte v septembri, ale koho to zaujíma.
Nie som si istá, či sa náhodou neobjaví nejaký spoiler, takže radšej si dávajte pozor.

~Kde bolo, tam bolo...~
Čítať knihu som najprv videla Moon a potom sa akoby strhla vlna a kniha na mňa zo všetkých strán vykúkala(aj keď to z mojich priateľov na GR čítalo dokopy asi len šesť existencií).

~Náš príbeh naozaj začal asi týmto...~

"Máte dosť otravných hrdiniek, ktoré čakajú na princa na bielom koni? Ste unavení hrdinkami, ktoré musí stále niekto zachraňovať, ktoré stále nad niečím nariekajú? Nuž, tak potom by ste sa mali stretnúť s Tate...Tate si jednoducho zamilujete. Prečo? Pretože je to dievča, ktoré rozbíja chalanom nosy a kope ich medzi nohy. Jednoducho má gule. Nečaká, že ju niekto zachráni, nie je to žiadna chudinka."~Moon 

A ak si dobre spomínam, Tate má blond vlasy, no vôbec nie je tupá, čiže nespadá do stereotypu blondínok.

Viac nebolo treba a ja som knihu rozčítala v nedeľu popoludní...Prečítala som niekoľko kapitol a išla sa ešte niečo naučiť a potom som sa neskôr vrátila ku knihe a... a potom som ráno v škole vyzerala asi takto:

Ale to som len prečítala len polovicu kapitoly - áno, vinila som sa, prečo som to nezačala čítať napríklad v sobotu, alebo najlepšie v piatok, no čo už.

~Ale nič to, takto ma nevideli prvýkrát a určite to nebolo posledný. No potom prišla katastrofa. Na začiatku suplovanej hodiny.~

Pretože niet dňa, keď sa ma nejaký dement z radu spolužiakov nespýta, čo čítam, aj keď názov za 10 sekúnd - ak nie menej - zabudnú. Niekedy to prejde do extrémov a oni sa ma spýtajú: Ty čítaš po anglicky?! Aj tomu rozumieš?! No nie, len si pozerám písmenká.

Pretože u nás je známe, že ak ovládaš okrem slovenčiny aj iný jazyk, tak vôbec nie si človek, ale radšej nejaké super-ufo-skrížené-s-yetim. Teda, tak sa cítim, keď im odpoviem áno. Tak reaguje človek, ktorý nazve interaktívnu tabuľu hyperaktívnou a nevie, čo je rozdiel medzi bytím a bitím.

Na takéto veci som si už zvykla a keď sa ma pýtajú ohľadom knihy, tak len čítam ďalej, väčšinou sa niekam odpracú, keď si všimnú, že ma vôbec nezaujímajú. Ale čo je najhoršie, keď začnú hovoriť a zabavia moju čítačku(to sa práve vtedy stalo), lebo so mnou chcú diskutovať o "veciach pre vyššie dobro" čiže na to, či nemám brata, ako sa mám, ako sa má moja sestra, koľko má rokov a "Ona vážne býva v Nemecku? A vie po nemecky? Si ostrihaná?". V tomto poradí. 

A počas tej debilnej konverzácie, čo radšej bol monológ jednej osoby, zatiaľ čo som hypnotizovala čítačku sa...

VYBILA!!!!

~Preskočme časom do chvíle, keď som sa dostala domov a už som mala všetko hotové do školy~

~Spomenula som si, že som vám o knihe nič konkrétne nepovedala, musím to napraviť~